11.4.2011
Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Terézia z Lisieux
Vatikán (6. apríla, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze priblížil život sv. Terézie z Lisieux:
Drahí bratia a sestry!
Dnes by som vám chcel predstaviť sv. Teréziu z Lisieux, čiže sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, ktorá na tomto svete žila iba 24 rokov, na konci 19. storočia, životom veľmi jednoduchým a v skrytosti. Po jej smrti a publikovaní jej diel sa však stala jednou z najznámejších a najmilovanejších svätíc. „Terezka“ nikdy neprestala pomáhať tým najjednoduchším, najmenším, najbiednejším a trpiacim dušiam, ktoré ju vzývali. Darovala svetlo celej Cirkvi svojím hlbokým duchovným učením a to až natoľko, že jej ctihodný Ján Pavol II. v roku 1997 udelil titul Učiteľka Cirkvi, ktorý pripojil k titulu Patrónka misií, ktorý jej bol pripísaný Piom XI. v roku 1939. Môj milovaný predchodca ju definoval ako „expertku vedy lásky“ (Novo Millennio ineunte, 42). Túto vedu – ktorá vidí pravdy viery ožiarené láskou – Terézia vyjadruje hlavne v opise svojho života, publikovanom rok po jej smrti pod názvom Dejiny duše. Je to kniha, ktorá ihneď dosiahla enormný úspech; bola preložená do mnohých jazykov a rozšírená po celom svete. Chcel by som vás povzbudiť k znovuobjaveniu tohto malého-veľkého pokladu, tohto svetlého komentára evanjelia naplno prežívaného. Dejiny duše vskutku sú nádhernými dejinami Lásky, opísanej s takou autentickosťou, jednoduchosťou a sviežosťou, že čitateľ ňou musí zostať očarený. Ale aká je táto Láska, ktorá naplnila celý Teréziin život od detstva až po smrť? Drahí priatelia, táto Láska má tvár, má meno a je to Ježiš! Svätica neprestajne hovorí o Ježišovi. Pripomeňme si teda najdôležitejšie okolnosti jej života, aby sme mohli vstúpiť do srdca jej učenia.
Terézia sa narodila 2. januára 1873 v Alencone, normandskom mestečku vo Francúzsku. Bola posledným dieťaťom Ľudovíta a Zélie Martinových, príkladných manželov a rodičov, ktorí boli spolu blahorečení 19. októbra 2008. Mali 9 detí; z nich 4 zomreli ešte v mladom veku. Zostalo tak 5 dievčat, ktoré sa všetky stali rehoľníčkami. Terézia ako štvorročná zostala hlboko zranená smrťou matky (Ms A, 13r). Otec sa s dcérami presťahoval do Lisieux, kde svätica prežila celý svoj život. Neskôr sa Terézia, postihnutá ťažkou neurologickou chorobou, zázračne uzdravila vďaka Božej milosti, ktorú ona definuje ako „úsmev Panny Márie“ (Tamtiež, 29v-30v). Prijala prvé sväté prijímanie, čo veľmi intenzívne prežívala (Tamtiež, 35r) a eucharistického Ježiša vložila do centra svojej existencie.
„Milosť Vianoc“ z roku 1886 znamenala veľký prelom, ňou samou nazývaný ako „úplné obrátenie“ (Tamtiež, 44v-45r). Úplne sa uzdraví zo svojej infantilnej hypersenzibility a začína robiť obrovské kroky vpred. Vo veku 14 rokov sa vždy viac približuje s veľkou vierou k ukrižovanému Ježišovi a vezme si k srdcu prípad – na prvý pohľad beznádejný – nepolepšiteľného zločinca odsúdeného na smrť (Tamtiež, 45v-46v). „Za každú cenu som ho chcela zachrániť pred pádom do pekla“, píše svätica s pevným presvedčením, že jej modlitba by ho priviedla ku kontaktu s Ježišovou vykupiteľskou krvou. Je to jej prvá a dôležitá skúsenosť duchovného materstva: „Mala som toľkú dôveru v Ježišovo nekonečné milosrdenstvo“, píše. S najsvätejšou Máriou mladá Terézia miluje, verí a dúfa s „materinským srdcom“ (porov. PR 6/10r).
V novembri 1887 Terézia spolu s otcom a sestrou Celinou ide na púť do Ríma (Tamtiež, 55v-67r). Vrcholným okamihom pre ňu je audiencia u pápeža Leva XIII., ktorého sa pýta o povolenie výnimočne vstúpiť do Karmelu v Lisieux, pretože mala len 15 rokov. O rok neskôr sa jej túžba zrealizuje: stáva sa karmelitánkou „preto, aby zachraňovala duše a modlila sa za kňazov“ (Tamtiež, 69v). Súčasne začína aj bolestivá a pokorujúca mentálna choroba jej otca. Toto veľké utrpenie privádza Teréziu ku kontemplovaniu Ježišovej tváre v okamihu Umučenia (Tamtiež, 71rv). Tak jej rehoľné meno – sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre – vyjadruje program celého jej života v kontemplácii mystérií vtelenia a vykúpenia. Zloženie rehoľných sľubov, na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1890, je pre ňu skutočným duchovným manželstvom v evanjeliovej maličkosti, charakterizovanej symbolom kvetu: „Aké krásne stať sa Ježišovou nevestou na sviatok Narodenia Panny Márie!“ – píše – „Bola to aj svätá Panna, ktorá jedného dňa darovala svoj malý kvet malému Ježišovi“ (Tamtiež, 77r). Pre Teréziu byť rehoľníčkou znamená byť Ježišovou nevestou a Matkou duší (porov. Ms B, 2v). V ten istý deň svätica napíše modlitbu, v ktorej je zhrnutá celá orientácia jej života: prosí Ježiša o dar jeho nekonečnej lásky, prosí ho, aby sa mohla stať tou najmenšou a predovšetkým prosí ho o spásu všetkých ľudí: „Aby žiadna duša nebola dnes zatratená“ (Pr 2). Veľmi dôležité je jej „obetovanie sa Milosrdnej Láske“, vykonané na sviatok Najsvätejšej Trojice v roku 1895 (Ms A, 83v-84r; Pr 6): obetovanie, ktoré Terézia urobí ihneď i so svojimi spolusestrami, keďže už bola vicemajsterkou noviciek.
Desať rokov po „Milosti Vianoc“ v roku 1896 prichádza „Milosť Veľkej noci“, ktorá otvára posledný úsek Teréziinho života, spočívajúci v začiatku utrpenia v hlbokej jednote s Ježišovým umučením. Išlo o ťažkú chorobu spôsobujúcu telesné muky, ktorá ju priviedla k smrti skrze veľké utrpenie. No predovšetkým išlo o utrpenie duše s veľmi bolestnou skúškou viery (Ms C, 4v-7v). S Máriou pod Ježišovým krížom, Terézia prežíva v tých chvíľach heroickú vieru ako svetlo v temnote, ktorá ovládla jej dušu. Karmelitánka si uvedomuje, že prežíva túto veľkú skúšku pre spásu všetkých ateistov moderného sveta, ktorých ona nazýva „bratia“. Preto ešte intenzívnejšie prežíva túto lásku k bratom (8r-33v), k spolusestrám vo svojej komunite, k svojim dvom duchovným bratom misionárom, ku kňazom a k všetkým ľuďom, obzvlášť tým najvzdialenejším. Stáva sa skutočne „univerzálnou sestrou“. Jej milujúca a usmievavá láska je vyjadrením hlbokej radosti, ktorej tajomstvo opisuje takto: „Ježiš, mojou radosťou je milovať ťa“ (P 45/7). V tomto kontexte utrpenia, prežívajúc veľkú lásku v malých veciach každodenného života, svätica privádza k naplneniu svoje povolanie „byť Láskou v srdci Cirkvi“ (porov. Ms B, 3v).
Terézia zomiera večer 30. septembra 1897, vyslovujúc jednoduché slová: „Môj Bože, milujem ťa“, hľadiac na kríž, ktorý držala vo svojich rukách. Tieto posledné slová tejto svätice sú kľúčom celého jej učenia a jej interpretácie evanjelia. Skutok lásky, vyjadrený v jej poslednom výdychu, bol akoby neustálym dýchaním jej duše, ako tep jej srdca. Jednoduché slová: „Ježiš, milujem ťa“, sú v centre všetkých jej spisov. Láska k Ježišovi ju ponára do Najsvätejšej Trojice. Píše: „Ach, ty to vieš, Božský Ježišu, milujem ťa, Duch Lásky ma zapaľuje svojím plameňom, milujúc teba pritiahnem aj Otca“ (P 17/2).
Drahí priatelia, aj my so sv. Teréziou od Dieťaťa Ježiša mali by sme každý deň opakovať v Pánovi, že chceme žiť z lásky ku nemu a k ostatným, učiť sa v škole svätých milovať autenticky a totálne. Terézia jej jedným z tých „maličkých“ z evanjelia, ktorí sa nechajú viesť Bohom k hĺbkam jeho mystérií. Je vzorom pre všetkých, obzvlášť pre tých, ktorí v Božom ľude vykonávajú službu teológov. S pokorou a láskou, vierou a nádejou Terézia neustále vstupuje do srdca Svätého písma, v ktorom je obsiahnuté mystérium Krista. Také čítanie Biblie, živené vedou lásky, neoponuje akademickým vedám. Veda svätých, o ktorej ona sama hovorí na poslednej stránke knihy Dejiny duše, je tou najvyššou vedou. „Všetci svätí to pochopili a výnimočným spôsobom tí, ktorí naplnili svet žiarou evanjeliového učenia. Nie snáď z modlitby svätí Pavol, Augustín, Ján z Kríža, Tomáš Akvinský, František, Dominik a toľkí iní význační Boží priatelia načerpali túto Božiu vedu, ktorá očaruje i tých najväčších géniov?“(Ms C, 36r). Neoddeliteľná od evanjelia je Eucharistia, ktorá pre Teréziu bola sviatosťou Božej Lásky, ktorá sa k nám úplne sklonila, aby nás pozdvihla až k nemu. Vo svojom poslednom liste na obrázok, znázorňujúci Dieťa Ježiš v premenenej hostii, svätica napíše tieto jednoduché slová: „Nemusím sa báť Boha, ktorý sa pre mňa stal takým maličkým! ... Ja ho milujem! Vskutku On nie je nič iné ako Láska a milosrdenstvo“(LT 266).
V evanjeliu Terézia objavuje predovšetkým Ježišovo milosrdenstvo, a tak môže tvrdiť: „Mne On daroval svoje nekonečné milosrdenstvo, skrze neho kontemplujem a adorujem ostatné Božie vlastnosti! ... Tieto všetky sa mi zdajú ako odlesky lásky, samotná spravodlivosť (a snáď ešte viac ako ostatné) sa mi zdá prekrytá láskou“ (Ms A, 84r). Tak sa vyjadruje aj v posledných riadkoch knihy Dejiny duše: „Len čo nazriem do svätého evanjelia, ihneď vdychujem vôňu Ježišovho života a viem, ktorou cestou kráčať... nevyrážam z prvého miesta ale z posledného... Áno, viem to, aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktoré možno spáchať, išla by som so srdcom plným ľútosti a vhodila by som sa do Ježišovho náručia, pretože viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa ku nemu vráti“ (Ms C, 36v-37r). „Dôvera a Láska“ sú teda záverom jej života, dve slová, ktoré ako majáky osvetľujú celú jej cestu svätosti, aby mohla viesť ďalších tou istou „malou cestou dôvery a lásky“ duchovného detstva (porov. Ms C, 2v-3r; LT 226). Dôvera, akú má dieťa, ktoré sa vloží do Božích rúk, neoddeliteľná od vážneho úsilia, radikálneho ako skutočná láska, ktorá je úplným darovaním seba samého navždy, ako hovorí svätica kontemplujúc Pannu Máriu: „Milovať je dať všetko a dať samého seba“ (Perché ti amo, o Maria, P 54/22). Tak Terézia ukazuje všetkým nám, že kresťanský život spočíva v plnom prežívaní krstnej milosti v úplnom darovaní seba Otcovej láske, aby sme žili ako Kristus v ohni Ducha Svätého, jeho láske pre všetkých.
Preložil: Ľubomír Rebek |
Farnosť
